Víš, že jsi jakožto Drén dostal na Bawaganu už docela dost prostoru? Je to rok a kousek, co jsem reportovala vaši slavnou Hantarash revival performance s rozbíjením lahví, petardami a skákáním po plechu. A pak taky brněnský Noisefest letos na jaře, jak ti popadala veškerá aparatura a preludoval jsi na zemi v leže. A ještě dávno před tím vším loňský Pravěkfest… Letos jsi na jeho sedmém ročníku vlastně taky hrál, ne?
Heh, veľká vďaka za toľko priestoru na Bawaganu! Hanatarash Revival priznám že nevyšiel úplne podľa naších predstáv, ale zato publikum ktoré sa pred nami ukrývalo za barovým pultom pochopilo že keď myslíme danger music, tak to nemyslíme z recesie hehe. Na Noise fest stolík už neutiahol fyzicky equipment a psychicky nedával už dlhé ambientné intro a vzdal to, čo bolo na jednu stranu fajn, lebo šmirglovanie od zeme ma donútilo sa s tým nejebať, hehe. Na Pravěku som hral štyri krát, v piatok sme s Willhelmom Grasslichom predviedli obskurúrný blacknoise kde som zahrabol do svojej milovanej, zanedbanej štvor strunovej gitarky, kde snímač drží už len na izolepke. V sobotu som strúhol smyčky v manifestacii hluku, svetiel a odpadu FCKN BSTRDS a priestor som dostal taktiež na Jihadi John stage pre svoj vôbec prvý verejný techno set pod hlavičkou GFK SS, ktorý ma velmi bavil a nemienim prestať v tom pokračovať. A v nedelu kto videl postavu so šátkom znázorňujúcim dokonalý chrup, zaseknute sa kývajúc do nepekného marastu lezúceho z reprákov, tak začul klasický Drén.
V šestnatske sa skôr vymetával grind, crust a metal v bratislavských kluboch. A tým že som z Petržálky tak často krát zablúdil do sluchadiel nejaký poriadny rap z ulic, väčšinou tých z východneho pobrežia Ameriky. To nadšenie robiť niečo nepekné bolo veľmi mocné a to bolo jedno či som na niečo hrať vedel alebo ne. Takto vznikali prvé cybergrind a noisegrind pokusy dokým nevznikol Sperm of Mankind kde som obsluhoval mikrofon do debutu. Po ňom som žezlo predal Romankovi z Distrophy a banda švihá ďalej, niečo som začul že chystajú nový album, tak im držím palce a vyčíhajte. Popri tom som hral na gitaru v Distance To Empty, čo bol rázne svojský grindcore. Teraz na gitare hrávam doma pre radosť, keď som túto domácku radosť nahral tak som to praskol pod nalepkou Krvave Cesty K Asketizmu do splitu s Nasratä, čo bol veľmi výnimočný projekt ktorý som s radosťou vydával! Ohladom elektroniky, ta ma bavila vždy, keď sa na to spätne pozrem tak sa tomu nečudujem, brat bol krutým fanúšikom Depeche Mode, ono celá rodina si vlastne veľmi libuje v starom synthpope, Ultravox, Visage, všetko to sypalo u nás. Bracha bol vlastne taký držiteľ klúčov od hudobných brán ktoré mi otváral postupne. Po depešákoch valil pop ambient typu Vangelis, Enigma, dream trance alebo jak to mam nazvať, jak Robert Miles atď, zoznámil ma so surovou odnožou elektronickej hudby keď na mňa vytiahol kompilácie s nemeckým a holandským gabberom, bol ovšem ten typ čo mal rád zasnenú elektroniku, mierne melancholickú, čo ja ako zasran som považoval za "smutnú" hudbu a ja som chcel počúvať divoké veci. Keď som doniesol Prodigy, to zniesol, keď som doniesol rap, to sa už mračil a keď som doniesol Krabathor na cd tak to už vážne nemal radosť. Každopádne lásku k elektronike mám vypestovanú vďaka nemu. Takže niet divu, prečo robím projekt Angel Epilepsia, čo je moje vyslovene pole na elektronické experimenty. Som veľmi rád že tieto experimenty ocenili kamoši, ktorí ma pozvali hrať k ním do Remmirath. Posledný album je podľa môjho názoru jedinečný a som veľmi rád že som tam priložil ruku k dielu! Je to pre mňa perfektné, jak kompozične, tak tematicky, hudobne, vizuálne a zvukovo. Všeobecne mám aj na tvorivý proces diela len príjemné spomienky. Teraz hrám v citujem "najpomalšej kapele z čech a moravy" Blues For The Redsun, čo valí jak sypajuca sa lavína. Na metalgate nám vyšlo split LP s DROM a v príprave je debutový album o jednom tracku. Po novom s členmi s Controled Existence sme spáchali veľmi bezútešnú muziku Rato Triste, kde ma baví vnesený industriálny nádych keď trieskam do plechov. Na prvom koncerte mi z hnatov tieklo krve, jak som to prežíval, takže prídte omrknúť hlavne na živo. A jak som spomínal že brácha ma oboznamoval s gabberom na kazetách, tak tiež to neostalo bez odozvi. Všetci chcú hrať pomaly, no ja potrebujem k životu aj konečne nejaké svižnejšie tempo. Takže ma veľmi baví techno. Jak lašovať bedne, tak aj ho hrať. Zrovna ten set na Pravěku som si brutálne užil aj napriek tomu že som nevedel čo mám od seba čakať a som rád že si to užili aj ostatní. Hlavne aj odpohladu pankáči rozjetí po hardcorech a grindech hehe
Vím, že jsi tak trochu multiumělec, kromě hudby děláš dost zajímavé koláže a kresby. Prý jsi dřív vydával i zin…
Nebol to zin v pravom slova zmysle, skôr newsletter s názvom "
Demoralized By Noise". Vyšli dve čísla po 5 kusoch ktoré som dával zadarmo k objednávke nad 5 eur v rámci môjho labelu. Aby som bol úprimný skôr som tovar do toho balil, ako by som to k tomu prikladal hehehe. Obsahová stránka nebola vôbec ohromná, boli tam hlavne letáky na blížiace sa akcie, nejaký stručný report, nejaká recenzia, druhé číslo bolo obohatené o rozhovory s bandami Abortion, Enema Shower a Gorgonized Dorks (ešte raz veľká vďaka Katzovi za správnu anglickú korektúru. hehe). Mal som plány urobiť z toho poriadny zin, ale nejak to šlo k ladu. Ovšem stále ma drží myšlienka urobiť komiksový d.i.y zin. Rád by som sa aspoň pokúsil kráčať v šlapajách Antikristovej Predkožky a Sranice, už neexistujúcich komiksových zinov, ktoré žerem odzadu aj odpredu do dnešného dňa. Medzi švajčiarskými alebo nemeckými zinmi občas niečo najdeš ale vrámci Čiech a Slovenska o nič nezakopávam, čo je škoda. V tomto smere som si naplnil jeden dávny sen a pred mesiacom som dokončil svoj komiksový debut ktorý, vďaka veľkej pomoci vydavateľstva historického spolku Zádruha, snáď výjde budúci rok. Inak ma všeobecne baví robiť obaly na albumy, plagáty, jednoduchý dizajn tričiek a podobne. Okrem obalov na svoje projekty, je môj rukopis čítatelný napríklad na posledných dvoch počinoch od My Live Evil, ktoré vydával
Sky Burial - Nomad Sky Diaries Productions, musím spomenúť hlavne tento projekt, lebo pri tvorbe tejto (ne)grafiky som sa velmi nasmial a veľmi som si užíval "skladanie" obalu do finálneho konceptu. Trika som robil zo srandy, alebo skôr z nutnosti, lebo kapely ktoré oblubujem trika proste nemajú. Takto som sa tak trochu vnutil do vydania limitovanej serie tričiek s note logom
Napalmed.
Jakým způsobem probíhá nahrávací proces? Máš diktafon pořád po ruce, děláš živé nahrávky nebo lovíš zvuky i různě v terénu?
Keď si hrám pre seba doma, tak to všetko zaznamenávam a potom to ešte väčšinou postprodukujem, záleží od toho ako sa nahrávka zadarí. Posledný počin "
Blessed With Concrete" som ani nejak nemastroval, bol som spokojný so samotným výsledkom čo som nahral real time. Diktafon mavam väčšinou po ruke, lebo keď sa poflakujem po Prahe tak často krát natrafím na zaujímave zvuky s ktorými viem potom ešte dodatočne pracovať. Mal som napríklad prácu, ktorá bola rajom zvukov. Robil som bezpečáka na pražských depách. Kačerov a Zličín boli fajn ale na depe Hostivař som vyžadoval pochôdzky po hale. Veľká zanedbaná neizolovaná hala s nádherným naturálným echom, ktoré každému zvuku dodali neskutočnú silu! Takže keď nastal čas tak som bežal s diktafonom k lamelám a nahrával príjazd mašín na kolej, keď prechádzali cez myčku, keď vypúšťali paru, reštauračné práce škodovákov a podobne. Jak to bol napiču job, tak priestorovo som sa kochal blahom! Mám už jednu kompozíciu takto zoskladanú z týchto zvukov, ale je krátka, tak mám v pláne zoskladať ešte jednu, nech to je aspoň celok na 20minút. Ešte mám rozrobenú kompozíciu na ktorej bude mať čestný vokalovy featuring moj milovaný štvornohý kamoš Chico.
A kdybys zkusil nějak charakterizovat svojí tvorbu v tomhle stylu?
Milujem hlavne na tom to, že môžem uchopiť do rúk neuchopiteľné. Chytiť signál, rôzne ho naťahovať, ohýbať, klonovať, deformovať. Som prítomný u stvorenia, vzniku niečoho naprosto nového. Môžem niečo vytvoriť aby som to zničil a niečo zničiť aby som to opätovne vytvoril, což je temer božská úroveň. Je to každopádne úplne iné hranie ako do gitarových projektoch a kapelách. Každá živá noise performance znamená hlavne absolutnú slobodu! Ocitám sa mimo realitu, nie som v tomto prítomnom svete, som v inom časopriestore, zaseknutý vo svete zvuku a dynamiky. Zažívam naprosto odlišné vnemy než v bežnom živote. Napríklad letos som hral na Guerilla Noise Party v Plzni. Takový set pri ktorom som miestami hral na dlhej zhrdzavenej píle a na flašach od braniku! Hral som, nejak som sa do toho oprel a zrazu švac! Rozrezal som si prst. Trojková garáž sa premenila na jatka, krv striekala a rana bola hlbkou uz ku kosti. V tú chvílu som zaznamenal že sa niečo deje, ale set som ešte dokonca dohral. Proste raus, maximalni adrenalin. Az potom mi to nejak vsetko doslo, ta krv, hlbka rany, nastupujuca bolest a uz som zacal omdlievat. Ako spomienka mi zostala velka jazva a necitelnost v clanku prstu. Takisto som si vyslúžil prezývku Drén a.k.a. ničiteľ auto lekárničiek. Týmto sa chcem ešte raz poďakovať Mirovi Vejvodovi, Chucky, Trojkovi a jeho drahej polovičke za perfektnú opateru.
Ty sety jsou relativně krátký. Spousta lidí tuhle hudbu odsuzuje možná proto, že má určité šablonovité očekávání rytmu, takže logicky zažije zklamání a nemá už pak trpělivost hledat jiný přístup. Myslíš, že je posluchačem v tomto smyslu manipulováno? Podla môjho názoru si ľudia neuvedomia pri počúvaní hudby že je to len vypočítaný zvuk. Noise im príde ako bezhlavý rámus, lebo to čo počúvajú je im prezentované určitými "nepísanými zákonmi" a myslia si že tak to má byť . Jak som spomínal, keď hrám set, tak som v absolutnej slobode. Nebudem sa obmedzovať na formulky typu "sloha,refren,sloha,stopka,refren"a to hrať roky do zblbnutia. Nebudem sa obmedzovať rytmom, len preto že niekto od toho rytmus očakáva. Keď je rytmus element ktorý do svojej kompozicie necítim tak ho tam nebudem vtláčať nasilu. Nepovedal by som že zmanipulované, skôr každý má individuálnu predstavu o tom ako má hudba znieť. Zmanipulovanosť je len v prípade keď niekto vyslovene začína do teba útočiť a začína ťa presviedčať že vieš o hudbe hovno, keď mu predstavuješ svoj pohlad na hudbu. Že to je ovela viac širšie spektrum ako si myslí že je. A pre takých ľudí si potom autista, feťák, blázon a podobne. Jasne, že ľudia sú nervozni z toho, lebo zažívajú šok z toho čo počujú. Nie sú to ich ľúbivé tóny, nie je to zvuk perfektne naladenej gitary, nemá to kryštalicky jasný zvuk jak zo študia. Je to zvuk ktorý nepoznajú, nepoznajú zdroj zvukov, začínajú byť nervózny lebo nevedia, nerozumejú, chcú sa pred tým ukryť k svojej oblubenej pesničke od svojho oblubeneho interpreta, lebo tam nachádzajú svoje pohodlie, svoju harmoniu. Nechcú poznať skutočnú silu zvuku, jej rozsah, nedokážu to považovať za hudbu tak nemajú trpezlivosť ani záujem v tom niečo hladať. Len vypchať uši prstami a zutekať z klubu. A tí čo tam ostali sú blázni, hehehe. A k tomu hraciemu času, jak som spomínal, ja keď hrám som v inej časopriestorovej dimenzii, okolie vnímam čiastočne a nedokážem odhadnúť ako dlho hrajem. Keď cítim že sa blíži koniec, tak to utnem. Jasne že môže byť niekto sklamaný ak skončím po 12 minutach "to je všetko?" Iný môže byť rád na druhú stranu. Nikto nevie ani sám neviem koľko vás budem najbližšie trýzniť. Ovšem tie kratšie sety som si všimol že vzbudzujú zvedavosť, ludia sa ani nestihnú uvedomit že na čo vlastne pozerajú a je koniec. Potom to chcú vidieť ešte raz, aspoň sa utvrdiť v tom, že či to ten vystupujúci myslel vážne alebo to čo videli bolo realne alebo či ten to bol ten zdroj pískania v ušiach hehe
Jak dlouho je Drén na scéně?
Dalo by sa povedať že
Drén je tu stále, hehe. Nejaké pokusy už vznikali niekedy okolo roku 2003, kde som na kazety stáčal prelaďovanie rádiových staníc. Ovšem Drén ako projekt riadne vznikol v roku 2006, kde som to ponímal skôr ako konceptuálnu hlukovú skladačku vo volnom čase. Takže som nekoncertoval. Prvý koncert bol v roku 2010 v už neexistujúcom bratislavskom klube Intergalakticka Obluda, kde som mal česť si zahrať pred Con-Dom a MK9, ktorých stále hltám jak sushi. Ale keď si na ten set spätne spomeniem tak sa na tom ujebávam, na stole bol komp (kde bol ako program nejaky tetrisový radobi oskilator), distortion a flanger. O tento equipment sme sa delili vtedy dvaja hehehe. Až tak pozitívne ohlasy na to neboli, no ja som bol rad že niečo z toho lezie a v pozadi bola skvelá projekcia od Waldemara. Len pre zaujímavosť, lepší ohlas obdržal teatrálny ritual noise-ambient projekt "
My Lucky Days", ktorý mal vtedy tiež na koncerte premiéru.
Ten tvůj label nazvaný „Už Bolo Dosť!productions“ toho má na kontě vážně hodně. Na bandzone profilu je charakterizován takto: „Bratislavský DIY mikro label tiahnuci od roku 2006 v neustálom hladaní po najhnusnejšom zvuku a toho najodpornejšieho čo môže podzemný svet ponúknuť, držiaci sa motta, čím nepočúvatelnejšie-tým lepšie. Preferuje sa obchod výmenou ako v dobrých prastarých časoch, platí teda hlavne pre labely, napíšte mail o čo máte zaujem a kolko kusov a priložte svoj release list. Prípadným zákazníkom pošlem požadovaný tovar dobierkou najneskor do troch dni od doručenia emailu.“
Label fungoval jednu celú dekádu, od roku 2006 do 2016 a ten som založil vpodstate z dvoch dôvodov. Jednak šíriť svoje nahrávky a taktiež skrze výmeny sa dostávať k novej hudbe. Preto som viac menil ako predával. Bavilo ma keď som za svoje krámy obdržal vydania neznámych projektov neznámych labelov a potom som si to doma pri pivku všetko rad za radom počúval a študoval. Ja som vyslovene zo xeroxovej školy, v tomto som exot. Jak ľuďom sa hnusí miestami také vydanie že by to šmarili do koša, tak ja som sa v tom vyžíval. Xerox, idealne 6 krat cez kopirák, nech je obal už nešifrovatelný, cdr alebo kazeta popísaná fixou alebo s veľmi krivo nalepeným štítkom. Človek by povedal že tento vyslovene rýchly na kolene robený spôsob je čistá katastrofa, no pre mňa to určitú estetickú hĺbku má! Po čase, ako som sa viac začal pohybovať medzi distrami tak aj vďaka takým ako
Nomad Sky Diaries (zdravím,
900piesek) som zistil že nemusí to byť všetko o kopírke a predsalen môže ten obal zaujímavo vypadať a zároveň ladiť s konceptom. Jeden z takých nemenej tradičných obalových spracovaní, bolo EP Drén "
...a naše svedomie nebude čisté" z roku 2013. Kamarátka vtedy učila na základnej škole. Raz v šenku sme pili a padol nápad že nech mi jej deti spravia obal na album. Čo bolo myslené ako sranda sa javil aj pre ňu ako nápad a tak som sa ocitol pred tabulou. Rozdal som deťom vopred nastrihané výkresy, napísal kriedou na tabulu "hluk" ako zadanie témy a deti lubovolným spôsobom začali robiť obaly. Tie najlepšie boli víťazoslavne vybrané do 15 kusovej edície. Vo finále z toho vznikol aj zaujímavý súkromný sociologistický prieskum, jak sa k hluku stavia detská nevinnost. V podstate od sa stále deťom vraví "nerev, nedupaj, netrieskaj dverami, atd". Na niektorých sme sa nasmiali, lebo jedno dieťa ako zdroj hluku nakreslilo svojích hádajúcich sa rodičov, iné nakreslilo tank, ďalšie nálož dynamitu v pustine, niektoré kreslili bedne a gitary so zvýraznenými vibračnými vlnami. Podla niektorých kresieb sa dalo zistiť ktoré dieťa je hyperaktívnejšie, ktoré uzatvorenejšie a podobne.
Keď sme pri vizuále vydania, nedá mi opomenúť počin Leichenhaus, ktorý vyšiel minulý rok na labele
Pravěk, čo je vydanie, ktoré tiež posúva hranice niekam inam, kde ma baví experimentovať a o to viac ma baví sledovať reakcie ľudí. Leichenhaus vyšiel na diktafonovej mikro kazete v kovovej prestriekanej makro krabicy. Aby ste sa k nej dostali, museli ste sa prehrabať odpadom, popolom a vajglami od cigariet (priamo vyfajčených odomňa, zozbieraných z veleslavínského popolníčka). Ak ste neomdleli od smradu z vajglov a vytiahli ste kazetu, museli ste čeliť ďalšiemu problému. "Ja si ju nemám ale kde pustiť!" Tak ste donútený vstať z pohodlia vášho kresla a ísť vymetať zastavárne, aby ste si ju mohli pustiť. Tak! Mate diktafon? A máte radosť čo sa na vás z tej pásky valí? 40 minut bezútešného harshnoisewall z jednej strany a náhodný field recording nejakého snemného zasadnutia z druhej strany? No stálo vám to za to si túto nahrávku zaobstarať? hehe... Aby som sa vrátil späť k labelu, tak ten som ukončil lebo som mal naň menej času. Vždy som sa spraval voči vydaniam pankačsky, ale veľmi ma na sebe štvalo keď som s vydaním meškal a keď už konečne bolo vydanie hotové tak som meškal s dodaním kopií pre umelcov, nemal som rád ten pocit aby som sa rýchlo do niečoho hnal len preto aby to bolo. To by som bol so svojou prácou nespokojný, tak som si povedal že to nebudem zbytočne už hrotiť. Posledné štyridsiate vydanie bolo v spolupráci
Sky Burial, pro CD v krásnom rozkladacom digipacku "
Temnohor - Krv a Pot Malych Karpat" a tým som symbolicky po 10 rokoch túto kapitolu uzavrel. Ovšem tým nevravím, že mienim s vydávaním skončiť úplne. Až bude dostatok časových a finančných prostriedkov, tak sa do niečoho pustím, plány v hlave sú, ale neponáhlam sa nikam.
A taky budeš už koncem tohoto měsíc hrát v Praze na Klinice… Navíc jsi k té události nakreslil úžasný plakát.
Diky moc! Som rád že sa plagát lúbi! Na akciu sa teším, myslím že kombinácia brazilskej literatúry s disharmonickou neútešnosťou zastrešujúci témat biedy a socialnej nerovnosti veľmi umocni! Ďakujem za priestor na Bawaganu, zdravím ľudí dobrej vôle a vidíme sa 27.11.2018 na Klinike. Soj!
Karolina Válová 2018
Žádné komentáře:
Okomentovat