Projekt timmy: ”Repetitívnosť, ktorú drone obnáša je kontemplatívna a sama kontemplujúca.”

    Za jednočlenným drone projektem timmy se skrývá Adriána, která se pro Bawagan rozpovídala o dvou nových nahrávkách, o chystaném streamu a rovněž o kolektivu Řehole, který spoluzaložila. Fanoušstvo tohoto hudebního žánru se dozví rovněž o duševní provázanosti s hudbou projektu Koroze, který jsme v této rubrice kdysi také zpovídali.

   V čem spočívá kouzlo drone music? Proč by lidé měli alespoň občas ochutnat noise?

   Kúzlo drone hudby je pre mňa veľmi subjektívne. Drone je pre mňa božská vibrácia, harmónia, posvätný večne znejúci interval, odľahčenosť, ale zároveň ťarcha a jarmo. Repetitívnosť, ktorú drone obnáša je kontemplatívna a sama kontemplujúca. Noise je to, čo všetko spája. Ja neviem. Popiera, ale zároveň podčiarkuje podstatu hudby (aj seba). Je to taká interferencia. Zároveň si ale myslím, že je to celé úplne jedno. Žijeme v postmodernej dobe. Všetko sa navzájom popiera, ale o tom to vlastne asi celé je. Už nikdy sa z toho nebude dať výjsť, vystúpiť z kruhu… a to je skľučujúce. Príde mi zbytočné hovoriť o tom, že je to „obraz doby“.

   Jak bys charakterizovala projekt timmy?

   Projekt timmi nie je moc starý, hoci fungoval ako timmi, len ešte o tom sám nevedel. Necháva sa viesť intuíciou. Je ťažké to nejak jednoznačne charakterizovať. Hrám iba to, čo je môjmu srdcu a duši blízke a v čom sa cítim dobre, čo ma nadchýňa a s čím rezonujem, to, kam môžem zahnať zvuk až na úplný pokraj znesiteľnosti a zároveň nechávať vznikať „posvätný interval“ (neutrálny, citovo nezafarbený) a čakať, čo sa bude diať a ako sa bude meniť atmosféra miesta. Či sa spomalí čas, alebo sa, naopak, zrýchli… Čo mi môj hlas umožní tvoriť, aká súhra nastane pri spojení. Všetko totiž vzniká, ako má. Vždy.

   Hrála jsi už předtím v nějakých kapelách?

   Ako teenagerka som spievala v kapele niekoľko rokov, no dalo mi to predovšetkým skúsenosti s mikrofónom, zvukovkami a podobne. Nebola som leader, takže som moc veľké slovo nemala. Z kapely som asi po 4 rokoch odišla. Súbeže s týmto obdobím bolo previazané aj obdobie stretávania sa s ľuďmi v inej skúšobni, kde sme skúšali jammovať a niečo málo tvoriť. Časom som pochopila, že mi nevyhovuje byť súčasťou kapely. Najlepšie som sa cítila sama alebo s niekým, s kým som cítila prepojenie pri hraní. Od detstva som chodila do zboru, kde som strávila niekoľko rokov. Tam som sa naučia počuť dvojhlas/trojhlas... Už tam vznikli vzťahy k liturgickej hudbe, ktoré ma sprevádzajú dodnes (stredovek, Hildegard von Bingen a pod. Aj tu sa u mňa vzťahuje pojem „božský interval“). Súbežne s tým som skončila prvý cyklus klasickej hry na klavír (7 rokov). Objavila som čaro improvizácie a hry podľa sluchu. Interpretovala som desiatky pesničiek, ktoré mi zneli v hlave, ktoré som poznala, ako teenagerka. Nejak som ich asi chcela tak trocha vlastniť. Myslela som si, že keď sa ich naučím, ostanú vo mne navždy. To bol kľúčový aspekt v mojom hraní. Tam som pochopila, ako hudba funguje v mojej hlave, pretože mi to logicky a melodicky dávalo zmysel (v dospelosti som, prirodzene, začala o to menej dbať a hľadala skôr pavý opak). Hra z nôt bola, samozrejme, praktická, ale pre moje začiatky komponovania na klavíri úplne bezpredmetná. Na strednej škole som začala komponovať vlastné krátke skladby/plochy. V 16 vznikla skladba “Apodarlia”- nový názov získala nedávno -a to “When I was sixteen”, a to tak, že som sa snažila naučiť jednu metalovú skladbu- previesť ju do klavírnej podoby, zároveň som cvičila stupnicu c-mol a zrazu to išlo nejak svojou cestou. Vznikla ako skica pre kapelu pre novú skladbu. V kapele sa členom nepáčila, našťastie. 

Približne v tom istom období som začala chodiť na klasický spev. Vždy ma fascinoval ženský spev vo všeobecnosti. Naučila som sa správnu techniku, aby spev nebol deštruktívny a tón sadol tam, kam má. Skončila som prvý cyklus. Potom som išla na vysokú školu, kde nastalo hluchejšie obdobie. Prvý rok vzniklo pár kompozícií, niektoré pre kamarátov filmárov do ich školských prác, no na vlastných veciach som veľmi nepracovala, alebo ak, tak vôbec nie nejak systematicky. Prešlo pár rokov a ja som úplne prestala hrať aj spievať. Pred pár rokmi sa táto túžba však vo veľmi silnej itenzite začala do mňa vracať až som sa toho začala báť, a to bolo to, čo mi roky vytváralo blok. Pochopila som, že je možné použiť hudbu ako nástroj kódovaného jazyka, automatického písania, meditácie, konceptu. Asi pred dva a pol rokom som sa začala zaujímať o elektronickú hudbu viac do detailov. Ťažko popísať, ako. Nejak som na to začala stále vac a viac myslieť. Vedela som, že niečo vo mne je čo neviem dostať von a nevedela som, ako to mám urobiť. Začala som hľadať nejaké cesty. Veľa sme sa o tom rozprávali s Danielom z Koroze. Poznáme sa už asi 13 rokov, od môjho raného metalistického obdobia z okolia Popradu a Tatier odkiaľ obaja pochádzame. Po rokoch sme sa stretli v Prahe a začali sa baviť o hudbe. Bol pre mňa veľmi inšpiratívnou osobnosťou, ktorá ma k tomu nejak tak doviedla/motivovala. Časom som začala chodiť do Synth library a námatkovo som si vyberala nástroje, na ktorých som skúšala hrať a skúmala čo mi viac alebo menej sadne. Easy. Pomaly som začala uvolňovať ten blok, ktorý ma trápil niekoľko rokov. Časom, ďalej a ďalej som sa dostala k nejakým krabičkám. Niečo som mala požiačané od kamošov a podobne, kým som si zohnala vlastný gear. Naberala som na tej ceste stále väčšiu hĺbku a naplnenie.

   Co všechno využíváš během komponování? Kdy většinou přijdou hudební nápady? Máš nějaký archiv zvuků nebo částí skladeb?

   Behom komponovania využívam hlavne klávesy CASIO, mikrofón, mix, sampler Roland SP404A, pár pedálov (ale tie už pomenej), jednu drone/noise krabičku, ktorú vyrobil Adam (Řehole) v rámci DIY kolektívu Solid Core (Adam Chmiel a Honza Hrubeš). Vyrábajú moduly, oscilátory, synťáky… 

Hudobné nápady chodia väčšinou v procese jammovania samej so sebou alebo v procese imporvizácie. Niekedy mám pocit, že to nie je úplne racionálny proces. Väčšinou nepoužívam cudzie sample ani zvuky. Preferujem vlastný content. Používanie cudzých samplov vnímam už ako reakciu na niečo čo je úzko previazané s tvorcom, prirodzene… Ale viem, že s tým časom budem pracovať. Nejaké projekty a kolaborácie tohoto charakteru už sú vo vzduchu. Mám tiež nejaký archív klavírnych skíc v pc, ku ktorým sa plánujem v dohľadnej dobe dostať.

   Nahrávky děláš sama?

   Áno.

   Jak to máš s živým hraním?

   Ako prvé hrania som absolvovala dávnejšie už na strednej a čiastočne na vysokej škole, ale boli to prevažne klavírne veci, ale s projektom timmi som mala ako prvý livestream v súvislosti s krstom časopisu Dýpt IV, ktorý vydáva Ondřej Trhoň. Uskutočnil sa na jar, online. Keď som streamovala, nemala som prehľad o tom, koľko ľudí sa pozerá, takže som nemala taký stres, ako keby som hrala pred ľuďmi. O pár mesiacov na to bola prvá session Řehole kolektívu, o ktorom budem viac hovoriť v ďalšom bode. Odohrali sa 4 koncerty a z toho jeden ja. Hralo sa pred ľuďmi a v celkom otvorenom outdoor priestore v kampuse Hybernskej 4. Bolo to neporovnateľne stresujúcejšie, ale dopadlo to dobre. Ďalšie hranie pod menom timmi som uviedla na Secret rave v lete. Približne o týždeň na to (21. 8. 2020) bola spomienka na krst magazínu Dýpt IV v Punctum, kde som hudobne doprevádzala performerku Sonyu The Moon. Ten výstup bol super a mali sme z toho veľkú radosť. Vďaka Kryštofovi (Krysa) sa nám podarilo získať kvalitnú zvukovú nahrávku, s ktorou chceme ďalej so Sonyou The Moon pracovať. Na spomínamom evente bolo skvelé to, že atmosféra v priestore bola veľmi previazaná s ľuďmi, ktorí sa prišli pozrieť. Sonya počas svojho výstupu rozbíjala a manipulovala s jej autorskými keramickými objektami (kosti a podobne). Zvuk tejto manipulácie bol snímaný mikrofónmi a následne modulovaný. Malý vhľad je možné si pozrieť tu: 

   Za týden (5.11.2020) se prý budeš účastnit streamu pro Underdogs´, čímž si trochu přihřívám benefiční polívku, ale spíš mě zajímá, co od tebe můžeme čekat?

   Môžete čakať snáď hutné drony meniace sa v čase, previazané s mojím hlasom a možno aj textom. Veľmi sa teším a som vďačná za to, že môžem participovať.

   Bandcamp projektu timmy není příliš obsáhlý. První skladba z roku 2007, druhá z 2012 a tenhle měsíc jsi přidala dva tracky, na které bardi scény pějí samou chválu. Přiznám se, že hlavně „Blekmetal“ mě naprosto okouzlil. Popovídala bys prosím o těch dvou novinkách?

   Priznám sa, nečakala skoro žiadny ohlas :D, ale o to príjemnejšie bolo to pozitívne prekvapenie. Ďakujem Koroze za sharing (is caring) gesto a NBDY za morálnu podporu. Ako som už uviedla vyššie, môj gear sa postupne časom rozrastal a naučila som sa s ním nejak pracovať. Tým som zistila čo mi ponúka a otvára, a kde ma, naopak, limituje. Aj tie limity sú vlastne otvorené škáry, odchýlené dvere do ďalších priestorov. „Blekmetal“ vznikol ako podmaz k spevovej linke, ktorú som nepoužila. Nechala som ho nech sa valí ako chce a kam chce. Zistila som, že ma vlastne baví, že je sám. Použila som iba kláves a sampler ako efekt. V klávese som používala rôzne zvuky organov. Celý track bol nahraný, ako jedna stopa, v jednom čase. To, čo sa odohrávalo na klaviatúre by som musela popísať dopodrobna. Sú to spomínané (pre mňa) „božské intervaly“ (božské častice), ktoré používam, ako médium meniace sa v harmónii v závislosti od vnútorného a duchovného vnemu či pocitu. V tomto tracku je na všetko čas. Je to kontemplácia. Otváranie a zatváranie pomyseľných portálov. Track „donanobispacem“ vznikol podobne. Využívam tam ale svoj spev, ktorý je nahraný v dvoch linkách. Celé je to previazané teda s klávesom v podobnom procese, plus v prvej polovici sa objaví zvuk spomínanej krabičky, ktorá do tracku vnáša noisový nádych. Text je „dona nobis pacem“ - „give us peace“… Tento text sa používal v histórii (aj používa) vo viacerých liturgických spevoch či choráloch.

   Je to zvláštní otázka, ale asi ji potřebuju položit. V téhle rubrice je dobře přes 40 rozhovorů o experimentální hudbě a ty jsi teprve pátá žena, která odpovídá. Proč v tomhle žánru málo hudebnic?

   Tak to nie je ľahká otázka. Sama neviem, prečo to tak je. Je pravda, že v tomto okruhu poznám väčší kolektív mužov než žien. Myslím si, že je to úzko spojené s technikou, technológiou a technickosťou a veľa žien má možno trochu z toho strach. Sama som vlastne trochu strach mala… ale nemyslím si že v tom ženy nefigurujú. Práve naopak. Podobná diskusia nastala v Noise kithen počas Noise kitchen festivalu 2020. Nechcem ale otvárať otázky gendru. V mojom okolí je práve dosť veľa žien, ktoré pracujú (nielen) s elektronickou hudbou… len sa nevyskytujú možno v tomto okruhu ľudí.

   Jsi členkou nebo možná i zakladatelskou kolektivu Řehole, který sdružuje zájemce o modulární synťáky a pořádá akce. Zajímá mě kolem toho úplně všechno.

   Řehole sme založili s Adamom Chmielom (Solid Core), Adam už roky hráva na modulári. Pre Adama už nejaký čas pracujem v úplne inom odvetví, no počas bežnej komunikácii pri práci sme zistili, že by sme chceli nejaký projekt venujúci sa takejto hudbe a komunite ľudí rozbehnúť. Trvalo to nejaký čas, kým sme sa odhodlali a uskutočnili prvý event. O mesiac nasledoval ďalší event (2nd Řehole session v line-upe s Krysa, Omega Thr33 a FUYTAYXXL) a po ňom sme plánovali v celku veľký – až minifestival, ktorý sa mal uskutočniť na takom prírodnom mieste za Prahou. Karanténne opatrenia nám to však neumožnili. Čakáme na jar.  Řehole vznikli ako kolektív/platforma pre ľudí, ktorých bavia spomínané nástroje, ale aj pre ľudí, ktorí nemajú so živým vystupovaním skoro žiadne skúsenosti.

   „Our minds are open and we want to keep on expanding - towards our own consciousness as well as that of our surroundings. We're hivemind, we're binary code. We're a cult. We embody souls of both metal and plants. Our language is ambient, wail, noise. But borders of terms cannot bind us. We're Order corporation calling you from the world beneath the mud of summer nights and out of waters of autumn flooding rivers. We're trash, dust, corrosion, lead and gem. We're just a few among many souls sharing the same interest. Our primary means of communication are music, visuals and words.“ (preklad: Ondřej Trhoň)

   Postupom času a koncertov sa však začala identita formovať veľmi organicky a neobnášalo to iba hranie ľudí, ktorí hrajú na moduláry, krabičky a podobne, ale aj na prírodné nástroje, ako napríklad jew´s harp. Na prvom koncerte u nás hrala Aldana Duoraan (okrem nej aj Adam Chmiel, Jan Bláto, timmi). Týmto Aldana vniesla do celého „vibe“ úplne inú energiu, s ktorou sme chceli pracovať. Spomínaný prírodný event sa mal uberať aj touto cestou. Event sa ešte neuskutočnil, takže nechcem predbiehať.

   Slyšela jsem obdivně mluvit o tvých fotografiích, jedna série a pár dalších ukázek doprovází i tento text…

   Ďakujem, opäť sa veľmi teším z pozitívnych ohlasov.  Fotorafia je premňa takým základným vizuálnym médiom. Venujem sa jej prakticky od strednej školy. Na vysokej som sa k nej znova viac do hĺbky vrátila (možno preto tá odmlka od hudby…) Vyštudovala som Intermédiá, Digitálne médiá, Audiovizuálne médiá na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V treťom ročníku som prešla do ateléru Fotomédium k prof. Milote Havránkovej, kde sa môj vzťah k fotke ešte viac prehĺbil. Fotografia bola aj je už dlhoročne mojou veľkou prioritou. V rámci voľnej výtvarnej tvorby, ale aj v rámci komerčnej fotografie. Stále pracujem (aj) ako freelance fotografka. V prepojení s hudobným svetom sa mi podarilo nafotiť pár vecí pre Jonathan von Bergen, a.k.a Amethyst na obal jeho skvelého posledného releasu (jún 2020) kazety The Journey, ktorá vyšla cez berlínsky label VAAGNER.

Karolina Válová 2020

Fotografie: Adriána Vančová