Ondrey Zintaer je umělecké jméno košického experimentátora s hlukem, který tak dlouho psal hudebně-publicistické články o rychlé a hlasité hudbě, až se ji rozhodl sám vytvářet.
Na počátku všeho byl prý fanzin Zintaer, který pokrývá široké spektrum stylů od power-violence či noisecoru přes noise a zvukové experimenty až po jazz. Jeho název je parafrází rusínskeho slova cinter–hřbitov. Zinu prozatím vyšla tři čísla a to v letech 2014, 2016, 2018. Vážně v nich máš i svoji literární tvorbu?
Áno, na počiatku bol môj zin
ZINTAER. To široké spektrum podľa mňa až také široké nie je. Vždy je to o tom, aby to bolo hlučné a rýchle a keď pomalé, tak ešte hlučnejšie a ešte kakofonickejšie. Ten jazz tam je tam tiež len kvôli zopár recenziám na freejazzové albumy balancujúce na hraniciach grindcoru. Takže v podstate šlo o chuť vykecať sa z tej posadnutosti a tých vplyvov šialene-úžasnej muziky. Keď sa pýtaš na vlastnú tvorbu, tak áno. Milujem poéziu a skúšam písať aj vlastné veci. V prvých dvoch číslach som ešte písal pod menom Ema Tryzna a v treťom som použil spojenie Ema Tryzna a Ondrej Cinter. Neskôr som sa ale rozhodol ten môj pseudonym zmeniť na
Ondrey Zintaer a tak sa mi to teraz páči. Mojim najväčším literárnym úspechom sú zhudobnené texty experimentálnym hudobným telesom Otloukánek, z čoho sa veľmi teším, a som na to patrične hrdý. Zin je postavený hlavne na obsiahlych recenziách platní a kaziet a kníh, rozhovoroch s mojimi obľúbenými kapelami z celého sveta poväčšinou zo súdku power violence, a na konci som dal vždy priestor mojim veršom. Všetky čísla vyšli vo formáte A4 o cca 100 stranách. Grafika “vytrhni, nalep a oskenuj”. No a po šiestich rokoch prišla tá chuť skúsiť sa nejako aj vlastnými silami pričiniť o niečo vlastné. Mal som akoby pocit, že už omieľam občas dookola to isté. A tiež sa dostavil aj taký ten pocit ako keby, že už nechcem byť len ten, čo to pozoruje a dokumentuje. Chcelo to proste ísť ďalej.
No, o hudbě zkouším psát přes tři roky a něco podobného by mě vůbec nenapadlo. Stejně jako třeba začít zpívat, namalovat obraz nebo tančit. Vážně tomu nepředcházelo působení v nějaké kapele? Hraješ na nějaký klasický nástroj? Počítá se i flétna a chození do hudebky v devíti letech.
Tak na mňa to prišlo až po šiestich, tak možno o ďalšie tri roky to príde aj na Teba. Hudba je v mojom živote veľmi dôležitá entita a mám pocit, že hudbu vnímam veľmi citlivo odkedy si pamätám. Už ako malé decko (mal som cca 8 rokov) som bol hrdý na to, že mám svoje obľúbené (poľské trhové) kazetyTak na mňa to prišlo až po šiestich, tak možno o ďalšie tri roky to príde aj na Teba. Hudba je v mojom živote veľmi dôležitá entita a mám pocit, že hudbu vnímam veľmi citlivo odkedy si pamätám. Už ako malé decko (mal som cca 8 rokov) som bol hrdý na to, že mám svoje obľúbené (poľské trhové) kazety Alice Cooper – Poison, čierny album od Metallicy, Guns´n´ Roses…. Také to fanúšikovské hudobné zaľúbenie ma sprevádza celý život. Keď som mal asi 13, sme sa ešte s dvoma kámošmi šli do centra voľného času prihlásiť na hudobnú výchovu. Ja som mal hrať na gitare a ďalší dvaja na bicie a basu. Vtedy sme počúvali Nirvanu. Ten učiteľ povedal, že veď jasné, ale každý správny muzikant má vedieť hrať aspoň na tri nástroje a šupol nás do dychovky a hrali sme, ja na činely a tí zvyšní na malý a veľký bubon. Neskôr ja na tube a tí dvaja na klarinet a trombón. Takže tak. Miloval som to tam. Ten učiteľ bol strašne dobrý. Keď sme išli vystupovať tak mi nad noty ceruzkou podopisoval hmaty ako sa to na tube hraje. Chodili sme tam každé ráno pred školou. To bol taký zaujímavý nápad, každodenné ranné skúšky dychovky. A chodili tam všetci do nohy. Jasné, že aj na španielke viem asi tak možno aj 4 akordy. Pamätám sa na ten moment, keď ľudia samoukovia okolo mňa už dokázali na gitare len tak z počutia zahrať, vybrnkať zasólovať hocaké hiťasy, a ja som tam furt rezal tie Ami Emi. Normálne som si jedného dňa povedal, že s tým svinstvom končím.
Od kdy se tedy počítá hudebně-experimentální projekt Ondrey Zintaer? Jaký byl první zakoupený efekt? Jak šlo trénování? Pomáhal ti s tím někdo, resp. je ti někdo z hudebníků či hudebních projektů inspirací?
No práve, že ani nie veľmi dávno. Nie je to asi ani rok. Keby, že niet môjho zinu, ktorý má nejakú tu históriu už, tak ti na to tu asi ani neodpovedám. Aj tak sa cítim ako malé decko tu. Ono to prišlo po nejakom četovaní s Vitamínom aka NBDY. Písali sme si o mojom zine a o rozhovore so Suppression, ktorý vyšiel v poslednom čísle a tak. A Vitamín na mňa vybalil, že on robí harsh noise a posielal mi nejaké videá a linky na svoju tvorbu. Tak zvedavosť a fascinácia mi nedala a začal som sa vypytovať, že čo a ako, a zrazu došlo k nejakému základnému pochopeniu, že proste treba nejaký zdroj zvuku a nejaké efekty. No tak som tesne pred výplatou nahrabal na Carlsbro Distortion pedál, nejaké káble a doma si požičial od mojej dcérky Esterky jej klávesky casio, a začal sa hrať. No extáza! Potom som dokúpil mixák a ďalšie šlapátka, ďalší mixák, vyrobil som si switch a shaker. Trénovanie išlo super. Keďže mám malé deti, tak jediný priestor mám iba v noci keď zaspia a to navyše v tichu na slúchadlá. Takže na nejaké nekonečné vysedávanie nad tým nebolo nikdy čas. Vždy som si vopred premyslel čo asi idem robiť a robil som. Vždy som si všetko nahrával. Na gramofóne mám nahrávanie do mp3. Výsledné skladby som vyrábal na kompe veľmi primitívnym spôsobom, ktorý radšej nebudem prezrádzať. Vitamín mi toho strašne veľa poradil a v prvých momentoch mi bol veľkou oporou, za čo mu posielam obrovské DÍK! Inšpirácií mám v hlave kopu z rôznych súdkov. Také základné ingrediencie sú powerviolece, freejazz a vlastne všetka muzika, ktorú milujem, a ktorou sa zaoberám v mojom zine. Veľká inšpirácia je tiež „kapela“ môjho života, moja polovička Evka heartbeat, Ester scream a Eliáš kuchynský Hanatarash. Veľkou pomocou a povzbudením bol a je pozitívny feedback v prvých dňoch pri prvých krokoch, ale aj v dnešných dňoch po koncertoch, keď niekto príde a povie, že to bolo dobré, je to neskutočný motor. Ďakujem všetkým! Ste brutálni!
Na bandcampu máš docela dost nahrávek. Nejvíc si prozatím ceníš splitu právě s NBDY. Ten ti údajně tak trochu ukázal cestu…
Tie nahrávky, vznikali ozaj veľmi rýchlo. Bol to šok. Neriadená strela. Rozhodol som sa to nebrzdiť a vyblbnúť sa ako to len pôjde. Rozum šiel v tej dobe dosť bokom. Teraz som ozaj o dosť kľudnejší, a pravdu povediac sa z tých nahrávok veľmi teším. Nemenil by som na nich nič. Veľmi veľa som sa pri nich a na nich naučil. Cez deň je môj život vyplnený, myslím tým naozaj vyplnený, deťmi a prácou a keď niečo chcem robiť navyše, tak na úkor spánku. Preto mám trocha pocit, že to všetko vzniká akoby samo v nejakom polosne. Lezie mi to na nervy a zároveň ma to baví. Vždy je to korenené takým tým pocitom, že teraz alebo nikdy. Tie nahrávky mám rád všetky. Ťažko povedať ktorú viac alebo menej, ale z istého uhla pohľadu je to splitko “
Hunt Hunters” s NBDY fakt také najpodarenejšie aj na pohľad aj na posluch. Tiež to, ako je to konceptuálne dotiahnuté do detailov, je myslím bomba. Veľmi si cením tiež splitko s
Mental Hygiene Terrorism Orchestra. Vydať splitko s jednou zo svojich obľúbených kapiel má svoje grády.
Hodně se mi líbí skladba „Eye Scream“. Jak vznikla a proč se všechny tracky jmenují stejně?
Ďakujem. Neviem prečo sa volajú rovnako. Ako som písal už vyššie som nad tým veľmi nepremýšľal. Najprv som sa pokúšal dávať tým skladbám názvy, ale potom mi to pripadalo ako nasilu. Najskôr sa to malo volať iba Scream, ale to oko na obale, čo je moja asi najpodarenejšia fotka, a veľmi som chcel aby tam bola, dali dokopy Eye Scream, čo znie aj smiešne aj trocha tragicky. Scream preto, že hneď v prvom deväťminútovom treku ku koncu znejú také akoby monotónne výkriky. To som skladal na spomínaných dcérkiných kláveskách, a bol to tranz keď som to nahrával. Tú skladbu mám veľmi rád.
V tom, co jsem měla možnost slyšet rozeznávám dva výrazné proudy, jeden drsně přízemnější a druhý částečně abstraktní, barevnější. Co svou hudbou sleduješ, předáváš myšlenky, vytváříš dojmy–obrazy nebo je v tom něco úplně jiného?
Nad touto otázkou som dumal dlhšie a odpoveď je vlastne, že aj aj. Ja to čo robím vnímam vo viacerých rozmeroch z hľadiska inšpirácií, resp. snahy o to ako by som chcel aby to znelo. Jeden rozmer je už spomínaný power violence, eklektický fastcore, jazzgrind, noisecore, cut up noise ... teda také tie „výkriky“ z ticha, údery, moment prekvapenia vykrútený ad absurdum. Krátke a hlučné! Druhý rozmer je freejazz a jeho schopnosť zhypnotizovať, priviesť do tranzu. Plus pri tomto ma baví sila kakofónie. Proste keď človeka nevystraší kontrast ticha a hluku, tak mu pomaly prejde mráz po chrbte. V tom treťom rozmere to vidím ako priestor pre texty. Na splitku s MHTO som už použil aj svoj hlas a snažil sa do toho najsurovšieho zvuku vychrčať veľmi stručné výkriky do tmy, ktoré korešpondujú ako s muzikou, tak s mojimi dlhodobými pocitmi, ktoré mám keď premýšľam nad stavom spoločnosti, v ktorej žijeme. Formou korešpondujú s muzikou v duchu rýchlo, krátko a nahlas. Na albume “Poaetria” som dával priestor riadne rozsiahlym básňam. K niečomu podobnému by som sa chcel časom vrátiť.
Odkaz na skutečně zajímavé album “Poaetria”, které kombinuje poezii čtenou přes efekty a zneklidňující chrčivou hudbu. Nejedná s však o žádný podkres, ale o svébytný dialog mezi oběma uměleckými vyjádřeními.
A potom ma ešte bavia také šialené koláže ako robili Vulgar Nausea alebo Spastic Burn Victim, že mixovať operu, Brotzmannov saxofón, noisecore a drum´n´bass. Niečo podobné som si skúsil pri kolaborácii
Sonic Deviance. Tam som sa s tým vyblbol a ešte asi vyblbnem.
Máš už za sebou nějaké živé koncerty?
No došlo už aj na to, a som šťastný, že už to mám za sebou (myslím to „poprvé“). Ono mi to vlastne príde ako taká postupnosť. Jedna vec je doma sa hrať s mašinkami. Druhá je dať dokopy nejaké ucelené tracky, pak album a nahrať to na nejaký nosič, vyrobiť obaly a začať distribuovať. No a potom koncert to je asi top. Niečo ucelené nacvičiť a ísť pred ľudí. Ten prvý koncert, to bola teda fakt skúška. Takú trému som nemal dávno a možno nikdy. Na prahu 40ky sa začať hrať na „muzikanta“, a ísť hrať pred ľudí je myslím o trocha ťažšie ako v 20ke. Vtedy som o tom hovoril, že to je „nový druh strachu“. Tak som sa nebál nikdy predtým. Dva dni pred koncertom som bol v skúšobke (Rado a Robo z kapely Dvere, Ďakujem!) si vôbec vyskúšať ako sa vrieska do mikrofónu. Takže bál som sa napríklad aj toho, že čo ak zo seba nedostanem ani hlások. Potom, čo ak mi vypadnú texty. Pri zvukovke sa mi roztočil jeden jack a bolo ticho. Dokedy sa na to prišlo, kde je problém, som myslel, že omdliem. Doma som si pripravoval, také cca ambientné intro, ktoré som tam musel úplne zredukovať, pretože vôbec to nehralo tak ako v domácich ideálnych podmienkach. No proste ten strach z neočakávaného, a to uvedomenie si koľko je tých možností, ako sa to môže všetko dojebkať, je príšerné. Ale prežil som, a dopadlo to myslím dobre. Ďakujem Vladovy zo Sacred Audio, že ma zavolal hrať. Bol to
koncert v domácom Collosseu, 16.5.2019, kde som predskakoval Operant a Coal a bolo to fakt nezabudnuteľné. Druhý koncert som mal v Trnavskom Kubiku, čo je nádherné miesto plné skvelých ľudí. Tá tréma pred koncertom bola zase dosť veľká, ale zase trocha iného charakteru. Ešte v ten deň som vymýšľal nové texty a len deň predtým som si vymyslel, že do setupu pridám walkman s kazetou s vážnou muzikou od Vladimíra Godára ako taký fajn kontrast, a ten koncert som si teda fakt užil. Ďakujem Kočovi, že ma zavolal. Bola to paráda tam hrať spolu s My o Vlkoch, DROM, a SUMA. Takže áno mám za sebou dva a pred sebou dúfam ešte veľa. Hrať naživo ma fakt chytilo. Som šťastný, že tu máme taký “DIY Hardcore Punk Underground paralelný vesmír”. Je to bomba byť súčasťou niečoho takého.
A co se chystá do budoucna?
Určite písať ďalšie texty a niečo nové nahrať. Zrealizovať nápady z posledné doby a dohodnuté spolupráce. Ak ma niekto zavolá hrať budem len rád.
Karolina Válová 2019
Foto: DeeXGee
Žádné komentáře:
Okomentovat